Na známosť sa dáva, že Vás zubry z Polonín zdravia!

Autor: Dominika Kislíková | 5.5.2021 o 9:17 | Karma článku: 8,73 | Prečítané:  2646x

Tieto európske endemity a zároveň najväčšie voľne žijúce živočíchy na našom území môžeme pozorovať na jedinom mieste na Slovensku - v Národnom parku Poloniny. Koľko ďalších "naj" nájdeme v tejto slovenskej divočine?

Čo vlastne "poloniny" znamenajú? Sú zubry hrivnaté ozaj majestátne tvory aj naživo?

Pripravila som audio nahrávku tohto článku, pokiaľ by ste si ho radšej vypočuli, nech sa páči, kliknite na link: https://soundcloud.com/dominika-kisl-kov-1/na-znamost-sa-dava-ze-vas-zubry-z-polonin-zdravia

Odvážne nazývam divočinou oblasť, ktorá v sebe ukrýva prírodné klenoty medzinárodného charakteru. Mnohými z nás neprebádaný východný cíp Slovenska sa stal v roku 1997 národným parkom a je zároveň miestom, kde si hranice Ukrajiny, Poľska a Slovenska kývu na pozdrav. Horské pastviny a kvetnaté lúky nad hornou hranicou lesa nazývajúce sa "poloniny" vznikli na hrebeňoch Východných Karpát kvôli tomu, že sa v minulosti na nich pásol dobytok. A práve vďaka tomuto unikátu dostal náš najvýchodnejší národný park pomenovanie. 

Starina - najväčšia vodná nádrž na zásobu pitnej vody na Slovensku a súčasne najväčší zdroj pitnej vody v strednej Európe. Nachádza sa v katastri obce Stakčín a je vybudovaná na hornom toku rieky Cirocha. Aj táto priehrada slúži ako napájadlo pre rôzne druhy zvierat. Obzvlášť v zime je možné vidieť snehovú pavučinu utkanú zo stôp zverí, ktoré sa približujú k tomuto vodnému zdroju. Preto ak sa rozhodnete navštíviť túto lokalitu, pristupujte potichu, možno sa vám pošťastí zazrieť smädného jeleňa, medveďa či vlka. Nám sa to nejako nedarí, nevieme sa prestať rozprávať, lebo stále máme nejaké blábosy, ktoré treba rozoberať. Ale to neznamená, že si neužívame krásu okolia a vôňu ihličnanov! 

Chcela som vás namotivovať názvom článku o zubroch, aby ste si ho otvorili a dozvedeli sa nie len o nich, ale aj o ďalších obdivuhodných miestach, ktoré treba navštíviť, pokiaľ už zavítate do najvýchodnejšieho kúta našej krajiny. Predsa tu len slnko vstáva skôr ako na Záhorí. Avšak! My sme zubrov naozaj videli! A blííížili sme sa k nim tak blízko ako nám to len dovolili.

Slovenské "bizóny" alebo európske... ako už len preferujete. Ich stádo sa pokojne páslo na poloninskej lúke a my sme sa na nich s úžasom dívali. Povedľa nás stál starší manželský pár s vnučkou, ktorí štartujú auto práve kvôli takýmto zážitkom. Je potrebné poznamenať, že cesta, ktorá vedie zo Stariny do niekdajšej obce Ruské je oficiálna cyklotrasa a šlo zjavne o bývalých vysídlencov z tejto obce - oni jediní majú právo prepraviť sa autom do tejto oblasti. Ďalekohľad je ich obvyklou výbavou, lebo veria, že stále je čo pozorovať. Tak isto sa nám priznali, že pár týždňov dozadu videli pri Starine zatúlané medvieďa. Aj ja by som sa chcela vrátiť o dvadsať rokov späť a s dedkom zažívať takéto prítomné okamihy... Dúfam, že sedemročná vnučka porozpráva spolužiakom všetky svoje zážitky a bude vzorom i pre ostatných. Odvaha jej nechýbala. A vlastne, ani nám. Keďže ako klasické ženy - chceli sme stále viac, tak sme sa pomaly a potichu približovali ku stádu (fakt sme boli ticho!). Šplhali sme sa po lúke, aby sme mohli zachytiť dokonalý okamih stretu so zubrami. Nerušíme, iba ich pozorujeme v ich prirodzenom prostredí. Presne o tom je prírodný turizmus - poznanie ekológie, poznanie zvierat samotných a podľa toho prispôsobiť svoje správanie. Krv stuhla v žilách. 8:2. Osem zubrov, dve ženy. Úlohy boli rozdelené jednoznačne - jedna fotografka, jedna statív. Nemôžem za to, že mám dobrodružné kamarátky, ktoré si užívajú takéto adrenalínové stretnutia s divočinou. Keby toto mamka či ocko vedeli... Nespúšťam zrak z majestátnych zvierat, ktoré už zakrádavo pozorujú pre zmenu nás. Ešteže som si pár minút dozadu vyzliekla do očí bijúcu bundu neónovomodrej farby. Buď by sa za mnou rozbehli alebo by utiekli. Ani jedno, ani druhé sme nechceli.

Šeptom sa preto stále približujeme bližšie, merkujeme, merkujeme. Ja hľadám strom, na ktorý by som v prípade nebezpečenstva vyliezla a Zuzka - odborná lektorka z nadácie Aevis, sa obzerá, kde by najlepšie odfotila pasúce sa mocné zvery. Máme očividne odlišné pohľady na svet, ale niekde hlboko v duši sa mi tento druh dobrodružstva asi páči...

Zubry neodvracajú zrak.

Pozerajú na nás a my na nich.

Chcem ujsť pohľadom, ale čo keď to vyvolá opačný efekt a rozbehnú sa. No zubor ako cicavec nemá taký dobrý zrak, aby nás hneď zaostril (podobne je to aj s medveďmi). Ich čuch je vyvinutejší oveľa viac. Stojíme nehybne, potichu, odvážne. Zatiaľ čo ja sa upokojujem dýchaním, už aj na mojom pleci alias statíve pristál fotoaparát, aby boli zábery dokonalé. Sú to pokojné a plaché zvieratá, ale keď sa vám do očí pozerá päťsto kilový "baner" a uprostred vás je len lúka, zatínam zuby a sťahujem zadné partie. 

Cvak, cvak, cvak.

Myslím, že som stihla aj jeden Otčenáš. A takisto myslím, že sa zubry pomaličky napásli a posúvajú sa smerom k lesu! Pokojne kráčajú do húštiny a zo mňa výjde hlboký výdych. A z húštiny hlasné zubrie méééé. Bolo tam teda ukryté aj mláďa. Neskutočné. Safari v živom prenose. Safari na Slovensku. 

Zubor hrivnatý je najväčší voľne žijúci živočích na území Slovenska. Kedysi na území Európy žili početné čriedy týchto tvorov, neskôr kvôli lovu takmer vyhynuli. Posledného zubra na území našej krajiny vraj ulovil Matej Korvín v 15. storočí, a keď sa presunieme o šesť storočí do roku 2004, Štátna ochrana prírody SR zrealizovala projekt: „Založenie voľne žijúcej populácie zubra hrivnatého v slovenských Karpatoch.“ Išlo o prinavrátanie jedincov na územie republiky, keďže prírodné podmienky pre život týchto mohutných zvierat, sú na tomto území vynikajúce. Tento návrat je aj príspevkom do spoločnej celosvetovej snahy o zachovanie druhu, keďže v dvadsiatom storočí žilo na európskej pôde posledných 54 jedincov, z toho všetky v zajatí. Prečítajte si celý príbeh návratu zubrov do slovenskej krajiny na oficiálnej stránke národného parku: http://nppoloniny.sopsr.sk/priroda-2/fauna/zubor-hrivnaty/.

Aj keď sa na prvý pohľad bizón a zubor výrazne podobajú, existujú špecifické znaky, ktoré ich odlišujú. Bizón má 15 párov rebier, zatiaľ čo zubor 14. Dospelý zubor je na pohľad väčší, keďže má dlhšie nohy. Pokiaľ ide o jadrovú DNA, výskumy potvrdili takmer identickú zhodu, ale zistil sa medzi nimi rozdiel v mitochondriálnej DNA (genetická informácia uložená v mitochondriách).

Prírodný turizmus má svoje čaro, no nik nemôže zaručiť, že sa práve pri vašej návšteve zhrnú všetky zvieratá na pastvinu a budú pózovať či nebodaj vrtieť chvostami od šťastia, že vás vidia. Ale vediac, že sú tam niekde v lese ukryté, je ozaj fascinujúce. Nám sa pošťastilo a Matke Zem patrí ďakujem

Pre viac informácií o prírodnom turizme odporúčam stránku https://prirodnyturizmus.sk/

Okrem zubrov sa nám v ten istý deň podarilo v Poloninách vidieť omnoho viac. Svorka vlkov sa presúvala rovným asfaltovým povrchom, o čom svedčili po ceste roztrúsené čerstvé vlčie výkaly. Očividne si pochutnali na diviačej zveri. Vlk je veľmi inteligentný a keď má na výber asfalt alebo lesnú kamenistú cestu na presun z bodu A do bodu B, vyberie si pohodlnejšiu verziu. Prečo by sa aj trápil, keď nemusí. Cesty navyše nepraskajú vo švíkoch, ba naopak. V niektorých oblastiach prejde auto raz za hodinu. Aj preto pozdĺž cesty, ktorú objímajú kopce, vidíme skákajúce srnky, laňky. A tu zrazu nám nad hlavami plachtí orol krikľavý, ktorý neskôr zapózuje na strome: 

Rastlinný a živočíšny svet je veľmi pestrý, keďže medzi najnižším a najvyšším bodom národného parku je vyše tisíc výškových metrov. Až 37 endemitov zo živočíšnej ríše Východných Karpát sa nachádza práve v Poloninách. Územie národného parku je miestom, kde boli zmapované všetky druhy ďatľov žijúcich na Slovensku. Do minulého roku patrili nedotknuté poloninské lesy medzi najväčší komplex pralesov na Slovensku (Havešová, Stužica, Rožok). V roku 2020 ich veľkostne predbehol Vihorlatský prales, ktorý susedí práve s Poloninami. Oblasť národného parku je z hľadiska svetelného znečistenia najtmavšou oblasťou Slovenska, čo v praxi znamená, že patrí medzi najvhodnejšie miesta na svete pre pozorovanie nočnej oblohy. Tzv. Park tmavej oblohy sa dostal do Svetového zoznamu chránených oblastí tmavej oblohy. Jeho patrónom je slovenský kozmonaut Ivan Bella. 

Chcem ešte ospevovať tento kraj, ale mám lepší nápad - keďže je iné raz vidieť ako stokrát počuť, pozývam Vás teda na návštevu do našej nedotknutej prírody. Prebádajte kúty Polonín na pešo či s bicyklami, alebo si zarezervujte sprievodcovské služby a dozviete sa oveľa viac zaujímavostí aj pikošiek. Zájdite do miestnej krčmy a osviežte sa oroseným pivkom. Dúfam, že aj Vám sa pošťastí zazrieť veľkolepé tvory v slovenskej prírode. Ozaj, koľko "naj" o Národnom parku Poloniny ste narátali v tomto článku?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Jeseň martýrov

Budú sa Fico, Kotleba, Harabin a spol. na jeseň nadchýňať nevídanou lojalitou svojho elektorátu?


Už ste čítali?